November prináša mnoho. Objavujú sa prvé vločky snehu, stromy sú postupne odhaľované vďaka padaniu listov, prichádzajú prvé myšlienky na darčeky pre blízkych... Celé toto obdobie však beriem triezvo a ako každý iný, aj ja som sa rozhodla na sviatky pochodiť cintoríny a zapáliť sviečky všetkým, ktorých mi život vzal. Bohužiaľ, v mojom prípade pár sviečok nestačí a mrzí ma, že počet mladých ľudí dávno prevýšil ľudí, ktorí ma opustili pre vysoký vek.
Každé zapálenie sviečky vynára spomienku za spomienkou a mňa uisťuje v tom, že mnohokrát je tento svet nespravodlivý. Pri zapaľovaní sviečky na hrob jedného z desiatich mladých ľudí som dvihla zrak. Predo mnou stáli jeho rodičia. Naše pohľady sa stretli, jeho smrť je stále čerstvá a bolesť príliš silná. Jeho matka mi so slzami v očiach poďakovala, že som nezabudla. S trpkým úsmevom som musela poznamenať, že na človeka, akým bol on, sa zabudnúť proste nedá. A zrazu som pocítila, ako mi slza steká po líci. Rýchlo som ju zotrela, na hrob položila bielu ružu, pozdravila a odišla. Nebola som schopná ničoho, toto bolo jediné, čo mi vtedy napadlo, a ja som už nebola schopná v ten deň pokračovať v pálení sviečok. Čakalo ma ešte 6 kamarátov, ale nemohla som... Zajtra...
Na druhý deň sa mi nechcelo ani vyjsť z postele, ale niečo som si sľúbila, a tak som sa postupne vytackala z domu. Tohto roku som na rodičov mojich teraz už neprítomných kamarátov mala asi šťastie, pretože som narazila na ďalších pri hrobe mojej kamarátky. Tí to už po toľkých rokoch brali statočnejšie. Po pozdravení som zapálila sviečku a bola na odchode, keď ma jej otec zastavil otázkou, ako sa mi vodí, a že ho mrzí smrť ďalšieho z mojich kamarátov. Ironicky som poznamenala, že som sa už nejako obrnila proti smrti, a že aj napriek tomu sa mi začína dariť, aj keď veľmi pomaly. V tom prehovorila jej matka s vetou, ktorá mi v hlave znie dodnes. "V tvojom živote je príliš veľa smrti, a ty sa jej príliš vzpieraš..." (pre ľudí, ktorí nevedia, o koho ide - je psychologička :)). S ironickým úsmevom som sa vzdialila. Nemala pravdu...
V ten deň som už našťastie nestretla žiadneho rodiča, len som automaticky zapálila sviečky, pospomínala a šla domov. Po príchode som hneď dala variť vodu na čaj, zobla z jedla a vyšla do podkrovia. Hneď som zapálila sviečku aj u mňa v izbe (u nás v rodine je to tak zaužívané pre tých, ktorých hroby sme nenavštívili pre diaľku a pod.) a zahľadela som sa do plameňa. Nemala pravdu...
(chýbate mi...všetci...)
