Mojím koníčkom v umení je hlavne tetovanie, kresba, maľba(olej..), návrhárstvo, airbrush... Plánovala som hrať na bicie, ale na to potrebujem čas, z ktorého mi veľa neostalo, takže si hudbu vychutnávam cez slúchadlá. Pomimo toho sa zaujímam o mnohé adrenalínové športy, motorky, rýchlosť... Milujem hory, v ktorých som sa narodila, je to môj domov. Milujem zvieratá, ktoré sú pre mňa dôkazom toho, aká dokáže byť príroda prekrásna. Rýchlosť opisuje celý môj život, všetko to, čomu sa venujem. Pretože nič nie je v živote stále, všetko sa mení a vy musíte jediné a to bojovať a vychutnávať si víťazstvá. Môj život nebol vo všetkých smeroch ideálny, no naučila som sa z neho ťažiť všetko to dobré, čo obsahuje. Dá sa povedať, že rok 2006 bol pre mňa výnimočný. S odstupom 3rokov sa mi to zdá byť ako včera. Práve spomínaný rok odštartoval naplno môj umelecký život po všetkých stránkach a dodnes plynie stále vpred, aj keď toto tempo spomalila (ale nezastavila) škola. Nerátam samozrejme časy, keď som si čarbávala po laviciach a trénovala tak nervy mojim učiteľom.
Ako mladá zvedavá baba som okusovala zo všetkého, z čoho sa len dalo. Posledné roky sa začínam konečne kryštalizovať na určité smery, pretože veľký objem aktivít mi skôr uberal, ako pridával. V umení som bola samouk. Dlhé roky som bola presviedčaná, aby som sa prihlásila do umeleckej školy. Môj život je bez plánov, a tak, keď som sa jedného dňa zobudila, povedala som si - Ok, dnes sa prihlásim do umeleckej školy (takto som prišla aj ku všetkým piercingom a tetovaniam :)). Bolo to práve v roku 2006. V tom období sa práve zhromažďovali práce do súťaže s názvom EX LIBRIS. Prvýkrát som pracovala s niečím takým, ako je linoryt. O nejaký čas mi bolo oznámené, že som vyhrala 2.miesto s návrhom. Hovorím si, fajn, to sa hodí. Vážnosť situácie som si uvedomila až v deň odovzdávania cien. Keď som si prečítala zoznam krajín sveta, ktoré sa súťaže zúčastnili a počet súťažiacich, zmeravela som. Hovorím si, prečo práve ja? Veď môj návrh nebol 100 percentný, v tomto obore som nemala žiadne vedomosti, nič. A predsa. Keď mi cenu odovzdával Karol Felix (významný slovenský maliar a grafik), prvýkrát som zažila skutočný životný kopanec, ktorý ma uistil v tom, že táto cesta je tá správna. A môj záujem o umenie začal naberať na obrátkach. Ocenenie za ocenením, pozvánka za pozvánkou, vernisáže, udalosti... Dostala som sa do obrovského chaosu, ktorý sa odrazil na mojom zdravotnom stave, takže som bola nútená uchýliť sa do úzadia. Nie však naveky!
Dospela som do štádia, kedy už prekračujem svoje možnosti. Rozhodla som sa pracovať na vlastnej značke oblečenia, rozhodla som sa otvoriť si vlastný tetovací salón, rozhodla som sa tomu venovať celý svoj život... Mnohé z mojich snov sú stále iba v plienkach, ale som odhodlaná urobiť pre ne všetko. Dúfam, že popri práci, ktorú by som chcela nasmerovať cestou masmediálnej komunikácie či politológie, budem schopná vydať zo seba všetko a venovať to komu inému, ak nie ľudom.
Dnes je však všetko ešte vo hviezdach. Ostáva mi jediné, a to pokračovať vo svojej ceste, klebetiť s chlapcami z rádia, písať články na aktuálne témy, bojovať za svoje sny. Umelci majú tú výhodu, že žijú dva životy. Keď ten jeden nestojí za nič, uchýli sa na nejaký čas do toho druhého...A žije..Žije niekde na oravskej lúke, kde si vychutnáva vôňu nespútanej slobody, ktorá je nekonečná...
