Prvý deň bol slnečný, hovorím si, to chce výlet. Tak opäť sadám za volant a cestujeme, na tachometri 130km/h (obmedzenie kvôli skúšobnej lehote). Výlet na Bilíkovu chatu, taký mierny, potešil a zahrial.
Druhý deň sme boli optimisti, chceli sme zvládnuť celodennú túru, zdolať Ostrý Roháč. Nadšení z dobre naplánovaného dňa, sme si líhali do postelí. Budík nastavený na 6:30h ráno.
Nadránom ma zobudilo klopkanie dažďa na strešné okno. Zaborila som tvár do vankúšu, a snažila som samú seba presvedčiť, že sa mi to zdá. Bohužiaľ, realita bola iná. Zmierili sme sa s tým, že sa túra odkladá, čo ma samozrejme nepotešilo, keďže predpovede počasia na ďalšie dni neboli pozitívne. Precitla som zo spánku okolo 8h. Počasie sa síce umúdrilo, ale Chabenec, ako aj zvyšok pohoria, bol zahalený mrakmi. Zvažovali sme, ako ďalej. Keďže domáci sú blázni, a ja taktiež klasická Oravanka, rozhodlo sa, že skúsime zdolať aspoň Plačlivô, ale presné ciele si stanovíme až na Žiarskej chate.
Nebo bolo zahalené, ale v Žiari to nevyzeralo na dážď. Tak šup ho hore kopcom. Cestou nám domáca ukázala niekoľko lavín, ktoré začiatkom roka šuchli Žiarsku chatu a zničili okolie. Počas oddychovania na chate sme začali zvažovať čas a momentálnu situáciu. „Na dolniakoch“ síce pršalo, ale domáca nás uisťovala, že to prejde popri horách. Po dopití kofolky a podaktorí po pivku a dezinfekcii žalúdka sme sa vybrali smerom na Žiarske sedlo. Príroda nás očarila natoľko, že nám cesta trvala dlhšie, ako sme počítali, keďže sme cestou pozorovali dvoch kamzíkov na bočnej strane Baranca. To bola jedna z chýb, ktorá rozhodla o nasledujúcich minútach, ba dokonca hodinách.
Asi 500 metrov pod sedlom som si všimla, že búrka v doline silnie, a nebo zosilňuje na farbe. Upozornila som na to ostatných, ktorí si všimli aj to, že mračná smerujú nielen z doliny, ale aj od Baranca a Ostrého Roháča. Pridali sme do kroku. Do minúty sa strhol obrovský vietor, a ja som ešte stihla zaznamenať fotografiami, ako sa asi za 3 minúty rozpútalo peklo. Rýchly krok sa zmenil na klus, spoliehali sme sa na jediné, prejsť cez sedlo a ujsť pred búrkou dole Jamníckou dolinou. Vzdialenosť od sedla sa skracovala, skákala som to skaly na skalu, jediným bodom bola informačná tabuľa na sedle. Už už som bola hore, moje dúfanie postupne vrcholilo. Vybehla som hore a vtedy som pocítila pocit beznádeje. Z Jamnickej doliny sa na nás rútili čierne mračná, ktoré sa ťahali po skalách ako mor...Pozrela som sa za seba. Búrka bola príliš blízko. Symbolicky som odfotila tabuľu a rýchlo schovala fotoaparát. Posledný pohľad mi zablúdil na dvoch ľudí, ktorí sa mi stratili v mračnách na hrebeni. Blesky šľahali všade navôkol, sekundy sa menili na minúty. Všetko tak pomaly plynulo, no rozhodovanie kadiaľ, sme však veľa času nemali. Vietor mal takú silu, že mi takmer vyrazil dych, a nad nami sa spojili mraky zo všetkých smerov. Ideme nadol Jamnickou dolinou... Posledné slová, ktoré si pamätám dodnes... Nestihli sme sa ani obliecť, keď nás zastihli prvé krúpy. Šľahali mi do tváre, do nôh, za pár sekúnd som bola na kosť mokrá. Zo stien vrchov sa začala valiť voda a blesky vrážali do hrebeňov, vedela som iba jediné, čím skôr sa musím dostať do kosodreviny, nemôžem, nesmiem chodiť po prameňoch vôd, ktoré počas dažďa silneli. Zima mi zvierala srdce, prvýkrát som pocítila, aká dokáže byť príroda krutá. Slová modlitby našej známej mi na psychike nepridali, ale moje rozhodnutie dostať sa do bezpečia bolo silnejšie. Po asi hodine sme dorazili do kosodreviny, neskôr sme sa ukryli v odpočívadle, kde boli schovaní už traja Česi – jedna z nich mala na nohách tenisky :D. Ďalšie 4hodiny sme kráčali dole dolinou, lialo ako z krhly, a ja som túžila iba po jednom – po teplej posteli. Po toľkých hodinách mi bolo jedno, že kráčam v potokoch vody tečúcej po cestách. V Pribyline som chcela zavolať známemu, že sme dorazili živí a čakáme na odvoz, lenže môj telefón túto výpravu neprežil – nech mu je zem ľahká :).
V posteli, celá uzimená, som opätovne spomínala. Večer ma ešte zarmútila správa, že jeden Čech blesku neušiel, ale prežil, čo ma na opačnej strane potešilo. Posledné slová, ktoré si z toho dňa pamätám boli od domáceho, ktorí nám oznámil, že iba blázon by šiel za takých podmienok do hôr, lebo sú nevyspytateľné. Tento krát boli jeho slová viac ako pravdivé, keďže my blázni sme, a hory zjavne takýchto ľudí skúšajú. Napriek tomu nedbáme, a o rok sa tešíme na ďalší adrenalín :D.
