Dnešný deň opíšem dvoma vetami - Máme radi ľudí, ktorí povedia priamo, čo si myslia. Za predpokladu, že si myslia to isté čo aj my. Opíšem vám dôvod môjho pobúrenia z ohodnotenia prejavu, ktoré ma uistilo v tom, že keď si jeden (môžeš byť akokoľvek dobrý) si nikto. V mojom prípade fráza "Odvážnym šťastie praje",bohužiaľ, neprešla...
Téma prejavov bola voľná, čo ma viac menej potešilo. Ako prvotnú prácu som mala pripravené niečo k môjmu citátu "I v najväčšej nepriazni osudu nezabúdaj, kým v skutočnosti si." Keďže sa však poslednú dobu venujem politike (prejav k 17. novembru), rozhodla som sa napísať ironický prejav na stav dnešnej vlády Slovenskej republiky. Je pravdou, že som ho nebola "nabiflená" od slova do slova, popravde, myslím, že to ani nie je potrebné. Po úvodných slovách sa na tvárach mojich rovestníkov objavil úsmev, čo ma potešilo, keďže to bolo mojím zámerom. Svoj prejav som prednášala s mimikou, gestikuláciou, pracovala som s hlasom...Posledná veta, posledné slovo, bodka, poďakovanie...Uklonila som sa a počkala, kým kamaráti dotlieskajú. A tu na mňa začínajú padať prvé kusy snehu z obrovskej lavíny.
Ohodnotenie prejavu známkou 3. Vraj som ho čítala. Nechápavo som sa zahľadela do papiera s myšlienkami, kde som mala urobiť chybu, prečo práve 3. Avšak nebola som v štádiu niečo riešiť, keďže moja nálada od rána bola na úrovni 0. Prehltla som všetko, čo som mala na jazyku (vraj sa mám krotiť, tak sa krotím). Sadla som si, ľudia vôkol mňa nechápavo pozerajú. A ja s nimi...
Cestou domov som premýšľala nad okolnosťami, ktoré sa odohrali za posledné hodiny. Stále mi nedával význam fakt a to ten, že mám za (podľa prítomných) dobre odprezentovaný prejav také nízke hodnotenie. Vážnosť situácie som si uvedomila následne na to... Tu nešlo o prednes, tu nešlo o mňa, šlo o tému, obsah, slová, ktoré som hovorila. Šlo o to, že som sa rozhodla verejne povedať to, čo si myslím, ako danú problematiku vidím svojimi očami a s čím nesúhlasím. Čo bola zjavne chyba.
Nechcem hovoriť o spravodlivosti, aj keď sa o nej dnes všetci vyjadrujú ako o blížnom zosnulom. Nechcem nikoho súdiť, chcem len, aby sa hralo fér, či je to už na území školy, v práci, v obchodoch, alebo kdekoľvek na svete. Doba mi však dáva mnohokrát najavo, že to nie je možné. Taká prostá vec je pre mňa nedosiahnuteľná. Tak sa pýtam, pre čo vlastne bojujeme?! A za koho? Za seba? Ale veď ja nie som celý svet! Veď na mňa ukazujú prstom, chovajú sa ku mne ako k nejakej handre pohodenej na ulici. Moje slová nikto nepočúva, moje činy každý komentuje. Ja nie som bábka v ich rukách! Nie som! Nechcem byť! Ja chcem žiť, nechcem byť iba nejaký dobytok v stáde. To som skutočne jediná?!
