Význam práce
Nacizmus či komunizmus zanechali na tvári slovenského národa rany, ktoré aj po niekoľkých rokoch bolia a ostali mu len škaredé jazvy. Mnohým sa ťažko spomína na časy totalitných vlád, mne sa ťažšie o nich píše, keďže som ich našťastie nezažila. Každá vojna sa nám zdá byť nezmyselná. Každý stratený život v nej sa nám zdá byť zbytočný, veď prečo sa má ľud biť a zabíjať za sny iných? Čím si každý padnutý vojak alebo len všedný civil zaslúžil taký osud a to padnúť buď za váhu železného kríža, alebo pre slávu červenej hviezdy? Koľko krvi sa muselo preliať len kvôli spokojnému úsmevu vládcu, pre ktorého život „svojho brata“ na fronte nič neznamenal? Dnes nevie nikto s určitosťou povedať, koľko tajomných nitiek bolo potiahnutých poza naše chrbty a čoho sa naozaj týkali dohody podpísané medzi „pánmi“. Ničilo sa všetko, čo stálo v ceste a vlastnil to nepriateľ, bez ohľadu na obyvateľov. Výnimkou nebolo ani naše mesto, mesto Nitra. Treba si uvedomiť, že vojna nepostihuje iba tých, ktorých sa priamo týka, ale najmä ľudí, ktorí nechcú nič iné, iba žiť pokojný život. Umenie nie je totiž víťaziť zbraňami a päsťami, ale rozumom a srdcom...
Píše sa rok 1944, presne 20.decembra. Je tichá, tmavá, pokojná noc, na nebi ani mráčika, človek by povedal, že to bola jedna z najkrajších zimných nocí v roku, až kým zhruba o 21,15h nezahalilo mesiac prvé ľahké bombardovacie lietadlo. Prekvapilo nečakane, zhodilo prvé 4 bomby. Pravdepodobným cieľom bombardovania mohla byť Veröho vila kde sídlilo Gestapo. Pretože nariadenia o zatmení v meste sa dodržiavali a dokonca priestupky sa tvrdo pokutovali, mesto bolo zatemnené. Preto orientácia bola sťažená, týmto sa dá vysvetliť minutie cieľa o cca 50 m. Prvá bomba totiž padla do dvora na Hlinkovej ulici č.49 (dnes priestor Palárikovej ulice), kde bol demolovaný dom Ireny Tóthovej. Druhá bomba zasiahla obytný dom Štefana Dalloša, redaktora z Nitry, ulica 14. marca (dnes ulica Fraňa Mojtu). Tretia bomba zasiahla obytný dom Dr. Jána Jablonického na tej istej ulici. Oba domy boli zničené. Posledná, štvrtá bomba najväčšieho kalibru, spadla na roh telocvične Štátnej meštianskej školy (dnes ZŠ kniežaťa Pribinu), zdemolovala múr, ale našťastie nevybuchla. Lietadlo po nálete pokračovalo východným smerom.
Tento útok bol prekvapivý a neočakávaný (išlo o sólový vzdušný útok), na ktorý nereagovala ani hlásna služba CPO ani protivzdušná obrana letiska. Pri nálete nepriateľského lietadla neprišiel nikto o život a zranenie ťažšieho charakteru utrpel iba Adam Schwartz s manželkou Emíliou a dcérou, ktorí boli v jednom z bytov zasypaní. Po vyslobodení jednotkami CPO za pomoci hasičov ich previezli do nemocnice v Nitre na ošetrenie. Celkovú škodu na majetku odhadli na vtedajších 1 500 000 korún slovenských. Neskoršie hlásenia uvádzajú škodu dva milióny korún, čo je možné, najmä ak zvážime, že prvý odhad škody bol urobený v rýchlosti a hneď zrána.
„Historické obete“
Vážnym narušením historického fondu Nitry boli vojnové dôsledky bombardovania mesta v rokoch 1944 - 1945, kedy bolo v centre mesta zničených vyše 50 budov (medzi nimi i mestské divadlo, kňazský seminár, pešia zóna, Sihoť...) a ťažko poškodených vyše 300 objektov, ktoré do vojny tvorili ucelené historické jadro mesta.
Bol to nezvyčajný budíček...
(svedectvo)
V to ráno som mala zvláštny sen, popravde mi nedával žiadny význam, videla som v ňom kŕdeľ vtákov, ako mi preleteli tesne nad hlavou, až som sa bojazlivo zohla. Zo sna ma prebudila vyplašená matka. Pýtam sa jej: „Mamka, čo sa deje? Čo je to za buchot?“ Matka sa na mňa pozrela vystrašeným pohľadom: „To sú Rusi!“ Pri tých slovách mi po chrbte prešiel mráz po chrbte. Prvé chvíle som nevedela, čo robiť, kam sa mám skryť, čo bude s nami, čo sa v skutočnosti deje. Rozumom mi prechádzala len nezodpovedané otázky, prečo práve Nitra, čo tým chcú Rusi získať. Otrasy boli stále silnejšie. Našťastie sme neboli blízko centra mesta, kde bolo podľa mojich spomienok epicentrum dopadov bômb.
Po posledných otrasoch som sa s otcom vybrala do mesta, pretože predsa len, zvedavosť vám nedá a isto sme boli užitočnejší pri pomáhaní hľadaní zranených či dokonca, bohužiaľ, mŕtvych. Konkrétne ja som s otcom pomáhala z trosiek mladej pani, ktorá mala rozbitú hlavu, ale skôr bola vyplašená, ako zranená. Všade navôkol boli zničené budovy, bolo mi do plaču, nikdy pred tým som Nitru, tak prekrásne mesto, nevidela a žiaľom mi pukalo srdce.
Dnes, po tých ukrutných rokoch sa nebojím povedať, že vtedajšia generácia prežila najväčšie peklo v dejinách mesta Nitry, ako aj celého územia Slovenska. Regenerácia mesta ma len prinútila k myšlienkam a viere, že všetko, čo zničí ľudská malichernosť, sa dá vybudovať opäť s použitím srdca...
Svedectvo lekára o bombardovaní Nitry počas 2. sv. vojny
Mudr. Róchus Nemeček vyštudoval medicínu a po získaní diplomu začal pracovať v nitrianskej nemocnici. Tu zažil svoje najkrajšie, aj najotrasnejšie chvíle svojho života...
Nemeckí vojaci boli k obyvateľstvu celkom slušní, no stavali sa k nim s odstupom a nedôverou. Vedel som trochu po nemecky a tak som sa ich spýtal na ich názor o osude vojny. Podľa nich pokladali vojnu za prehranú a svoj osud brali pesimisticky. Čo bolo príčinou? Vraj nebezpečná politika Hitlera, ktorá si vybudovala mnoho nepriateľov, a tým pádom obrovské množstvo spojencov proti nim. Aktivita sovietskej armády bola badateľná už na pohľad – časté prieskumové prelety.
Na kvetnú nedeľu 25. marca 1945 bolo pekné slnečné počasie. Pracoval som v nemocnici, keď sme zrazu začuli húkať pri vchode do nemocnice sanitku a po chvíli ďalšiu a ďalšiu. Privážali mnoho civilistov, starých ľudí, deti... Doteraz nechápem ruských ostreľovačov, ktorí ostreľovali ľudí vychádzajúcich z kostola či len idúcich ulicami. Všetci privezení boli z Komjatíc. Komjatický masaker sa uvádza ako strategický omyl, lebo vraj Rusi si pomýlili nemeckú pozorovateľňu na vŕšku s kostolom ďaleko v dedine, kde zamaskovali všetko, čo sa hýbalo. To sme ešte však nevedeli, že nás na druhý deň čaká to isté...
Bolo ráno krátko pred 8:30h, vyšiel som na nemocničný dvor, keď som začul let väčšieho počtu lietadiel, ktoré leteli v bojovom šíku (18-členná letka a za ňou ďalšie – dvojmotorové jednoplošníky typu BOSTON). Zrazu sa rozleteli do šírky a klesali k zemi. Bolo mi jasné, že idú bombardovať Nitru. Vbehol som do najbližšieho krytu v nemocničnom areáli. Ešte som zastihol otrasy prvých bômb. O 5 minút sa ozvali sirény, ktoré však už zbytočne oznamovali hrozivú pravdu. V Nitre boli vtedy trhové dni – mesto bolo plné ľudí. Keď lietadlá zhodili bomby, nad Zoborom sa obrátili a začali kosiť bezbranné obyvateľstvo guľometmi. Ruskí vojaci dobre vedeli, na koho strieľajú, predsa malé deti neboli nemeckými vojakmi. Podľa mojich odhadov zomrelo v Nitre 1200 – 1300 ľudí. Nemôžem si pomôcť, ale v tragickom osude mesta sa Rusi trafili zjavne úplne vedľa, pretože Nemci vyprázdnili mesto pár dní pred náletom, čiže môžem vyhlásiť s čistým svedomím, že počas bombardovania nezomrel jediný Nemec!
Asi 20 minút po poslednom otrase, vybral som sa ako jediný lekár do mesta, aby som preskúmal situáciu a pomáhal pri záchranných prácach. Najväčší zásah dostal stred mesta, miesto dnešnej pešej zóny, kde zničené budovy znemožnili akýkoľvek dopravu. Keď som sa chcel dostať k zraneným, musel som šplhať ako horolezec cez obrovské ruiny. Ešte s jedným doktorom sme boli len dvaja, ktorý riadili odvoz zranených do nemocníc. Tie boli taktiež ostreľované, najmä chirurgie – rozstrieľané všetky okná, steny mali tisíce dier. Pacienti, ktorí prežili operácie boli neustále ohrozovaní paľbou z guľometov. Chirurgovia aj napriek paľbe neodišli od operačných stolov, za čo im dodnes pripisujem obrovské hrdinstvo. Mŕtvych ale stále pribúdalo a nebolo času ich pochovávať cez pohrebnú službu. Tak sme ich po štyroch ukladali na dvojkolesové káry a nosili do márnice, kde sme ich ukladali ako polená na seba. Keď už bol ich počet privysoký, rozhodli sme vykopať masový hrob, kopali sme v noci za svetla z lampášov (150 hĺbka, 2m šírka, 15 dĺžka). V stredu sme začali ukladať obete do hrobu (cca 280 tiel), keď bol hrob plný, zaliali sme telá chlórovým vápnom. Prekvapením pre mňa bolo, že ani jedno telo nebolo nemeckého vojaka.
V pondelok po bombardovaní sme prerieďovali doklady a cennosti mŕtvych. Bol so mnou aj vojenský lekár major Melnikov. Navštívili sme ešte tretie veľké sústredenie mŕtvych – zrejme z časti Klokočina – zhruba 100 – 120 mŕtvych. Našiel som tam tetu svojej manželky, pod ktorou ležal jej trojročný synček – stále živý. Bol to krásny príklad materinskej obetavej lásky.
Záver náletu by sa dal zhrnúť asi tak, že sme mali veľa šťastia, pretože letci dosť mizerne zamierili ciele. Najviac poznačená bola pešia zóna, Farská ulica a Kupecká ulica. Ruský vzdušný teror trval presne 5 dní a skončil sa na Veľký piatok, cez celé toto obdobie neustali v bombardovaní ani počas noci. Zhadzovali 70-kg bomby...
Zdroje:
-Všetky údaje použité v mojej práci sú skutočné
-skutočné svedectvá
-politický týždenníku „Slovo“
-časopis „Právo národa“
