Ako mnohí viete, pred nejakým časom mi zomrel psík. Ostalo mi po nej obrovské prázdno v srdci, ktoré možno niekto nahradí, ale isto nevyplní. Keďže po každom príchode domov ma už nikto nevítal, bolo mi jasné, že to takto ďalej nepôjde. Otec už mal nejaké to šteňa vybavené, čiže sme museli dni a dni a dni a dni čakať, až kým ju k nám nepriniesli. Áno, ju. Tento krát to síce nie je Slovenský kopov, vážené to naše plemeno, ale Bavorský farbiar, fenka. Čo dodať, malé hnedé klbko, ktoré nechce nič iné iba sa hrať, hrať, hrať, hrať, hrať, medzitým zjesť 3 misky žrádla a zase hrať, hrať, hrať... V skratke, tohto psa mi bol čert dlžen. Len pre oboznámenie, u nej pojem hrať sa znamená jediné a to čo najlepšie a najbolestivejšie uhryznúť kde sa len dá. Odrazu u nás po 8rokoch všetci nosia papuče...
Zavše mám u nej pocit, že mi všetko robí naschvál, už sme si s rodinou stihli všimnúť, že je miestami až príliš inteligentná - už ma stihla aj vymknúť a potom si veleso vyštekovala za dverami. O zákernosti nehovoriac... Pri podávaní žrádla si hlavne dávame pozor na to, ak sa zrazu vyberie s kusom mäsa niekam do domu - ide zahrabávať. No a keď ju neustriehnete, nájdete v taške kus klobásy, medzi perinami kosť alebo zablúdenú (už roztrhanú) papuču. Jednoducho povedané - hrôza štvornohá. Ja len dúfam, že ju to čím skôr prejde (pri pomyslení, že má len 2mesiace mi je do plaču) a ja nebudem nachádzať moje dotrhané ponožky v záchodovej mise, či neustále prať nohavice (keďže jej oblúbeným šporotom je skok do výšky, pričom vás zacapká kde sa len dá).
Aj napriek jej divokej povahe sa postupne stáva rodinným miláčikom. Dnes som s ňou absolvovala umývanie - už nikdy viac. Chcela som priložiť nejaké jej fotky - neúspešne, to sa mi skôr podarí odfotiť svišťa. Nakoniec však jedna v celku obstojná fotka vznikla. Kochajte sa mojím pokladom! :)
