Dnešné ráno bolo iné, ako ostatné. Zobudila som sa, prehodila cez seba sveter, keďže zvyčajne nie je nik v tomto čase doma, teplota radiátorov je na hranici 19-20 stupňov, čo je na november podstatne málo. Vošla som do kúpeľne, pustila vodu a zmyla si tvár. Pri pohľade do zrkadla som však pocítila niečo nové, akúsi melanchóliu. Možno je to tým počasím, a ja si to všetko iba namýšľam, ktovie. Zaborila som tvár do teplej osušky. Dnes proste nie je niečo v poriadku. A začala som premýšľať. Veď je to stále to isté klišé, ten istý cyklus každého z nás. Ráno vstaneme, umyjeme sa, oblečieme, tí šťastnejší sa aj dokonca najedia, a ponáhľame sa do práce či školy. No ja nechcem byť ako stroj, stále sa niekam ponáhľať, stále niečo riešiť, stále niečo vybavovať...
Osušku som odložila a nazrela cez strešné okno. Klasické novembrové ráno, pod mrakom, všetko mokré od padajúcej hmly. Zišla som z podkrovia, pustila vodu na čaj, prečítala som odkaz od matky, aby som nakŕmila šteňa. Čítajúc odkaz som pomaly pristúpila k oknu a pohľad nasmerovala k voliére psíka. Ani psovi sa do takéhoto dňa nechce, pomyslela som si, keď som ju nevidela vonku. Opäť som sa zamyslela, z dumania ma strhol zvuk vriacej vody. Zaliala som si vrecko čaju a čakala. Sledovala som, ako sa postupne uvoľňuje aróma čaju a voda sa sfarbuje. Všetko plynie...
Keď prešlo pár minút vrecko som vybrala a šla hodiť do koša...Plný...Zase. Prehodila som cez seba šál a vyšla von, držiac v ruke plný kôš. Pomaly som kráčala k bráne, nevšímajúc si chodník, rovno cez trávu. Farebné popadané listy stromov, mokrá tráva a kde tu nejaký ten kameň, niečo sa deje...
Matkine prianie som splnila, šteňa okolo mňa poskakovalo zo strany na stranu, likvidovalo všetko jemu prenositeľné, tešilo sa, že sa mu niekto venuje. Ešte pred jeho nakŕmením som šla zapáliť sviečku nášmu dlhoročnému psíkovi, oči mi zaliali slzy. Šteňa len nechápajúc sedelo pri kope hliny a privoniavalo k zasadeným kvetom. Nový život, nový zmysel...
Po príchode do domu som pocítila akúsi neistotu. Ľahla som si do postele a premýšľala. Prečo, prečo sa všetko tak rýchlo mení. Zovrela som v ruke prsteň. V myšlienkach som bola s ním, ako sme sa smiali, pomáhali si, snívali... Hovorieval si, že všetko bude v poriadku... A teraz ťa hladám niekde na nebi... Práve myšlienky mi spôsobili bolesť pri srdci. Život ostal taký chladný, keď si odišiel...
Maybe in another life, I could find you there...
