No ja som už vážne k.o!!!

Presne 0:13 10.11.2009 som si spomenula, že deň pred tým som mala íšť kožnej - čaká sa u nej aj 2 mesiace.... TOTO JE DES!!! Normálne sa mi ani ísť spať teraz nechce, tak som na seba nasraná! Waaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa

Nájdené v mojich súboroch - Bombardovanie mesta Nitry, Matky slovenských miest... (r. 1944 – 1945)

(3.miesto dejepisnej olympiády rok 2008)

Význam práce
Nacizmus či komunizmus zanechali na tvári slovenského národa rany, ktoré aj po niekoľkých rokoch bolia a ostali mu len škaredé jazvy. Mnohým sa ťažko spomína na časy totalitných vlád, mne sa ťažšie o nich píše, keďže som ich našťastie nezažila. Každá vojna sa nám zdá byť nezmyselná. Každý stratený život v nej sa nám zdá byť zbytočný, veď prečo sa má ľud biť a zabíjať za sny iných? Čím si každý padnutý vojak alebo len všedný civil zaslúžil taký osud a to padnúť buď za váhu železného kríža, alebo pre slávu červenej hviezdy? Koľko krvi sa muselo preliať len kvôli spokojnému úsmevu vládcu, pre ktorého život „svojho brata“ na fronte nič neznamenal? Dnes nevie nikto s určitosťou povedať, koľko tajomných nitiek bolo potiahnutých poza naše chrbty a čoho sa naozaj týkali dohody podpísané medzi „pánmi“. Ničilo sa všetko, čo stálo v ceste a vlastnil to nepriateľ, bez ohľadu na obyvateľov. Výnimkou nebolo ani naše mesto, mesto Nitra. Treba si uvedomiť, že vojna nepostihuje iba tých, ktorých sa priamo týka, ale najmä ľudí, ktorí nechcú nič iné, iba žiť pokojný život. Umenie nie je totiž víťaziť zbraňami a päsťami, ale rozumom a srdcom...


Píše sa rok 1944, presne 20.decembra. Je tichá, tmavá, pokojná noc, na nebi ani mráčika, človek by povedal, že to bola jedna z najkrajších zimných nocí v roku, až kým zhruba o 21,15h nezahalilo mesiac prvé ľahké bombardovacie lietadlo. Prekvapilo nečakane, zhodilo prvé 4 bomby. Pravdepodobným cieľom bombardovania mohla byť Veröho vila kde sídlilo Gestapo. Pretože nariadenia o zatmení v meste sa dodržiavali a dokonca priestupky sa tvrdo pokutovali, mesto bolo zatemnené. Preto orientácia bola sťažená, týmto sa dá vysvetliť minutie cieľa o cca 50 m. Prvá bomba totiž padla do dvora na Hlinkovej ulici č.49 (dnes priestor Palárikovej ulice), kde bol demolovaný dom Ireny Tóthovej. Druhá bomba zasiahla obytný dom Štefana Dalloša, redaktora z Nitry, ulica 14. marca (dnes ulica Fraňa Mojtu). Tretia bomba zasiahla obytný dom Dr. Jána Jablonického na tej istej ulici. Oba domy boli zničené. Posledná, štvrtá bomba najväčšieho kalibru, spadla na roh telocvične Štátnej meštianskej školy (dnes ZŠ kniežaťa Pribinu), zdemolovala múr, ale našťastie nevybuchla. Lietadlo po nálete pokračovalo východným smerom.
Tento útok bol prekvapivý a neočakávaný (išlo o sólový vzdušný útok), na ktorý nereagovala ani hlásna služba CPO ani protivzdušná obrana letiska. Pri nálete nepriateľského lietadla neprišiel nikto o život a zranenie ťažšieho charakteru utrpel iba Adam Schwartz s manželkou Emíliou a dcérou, ktorí boli v jednom z bytov zasypaní. Po vyslobodení jednotkami CPO za pomoci hasičov ich previezli do nemocnice v Nitre na ošetrenie. Celkovú škodu na majetku odhadli na vtedajších 1 500 000 korún slovenských. Neskoršie hlásenia uvádzajú škodu dva milióny korún, čo je možné, najmä ak zvážime, že prvý odhad škody bol urobený v rýchlosti a hneď zrána.

„Historické obete“
Vážnym narušením historického fondu Nitry boli vojnové dôsledky bombardovania mesta v rokoch 1944 - 1945, kedy bolo v centre mesta zničených vyše 50 budov (medzi nimi i mestské divadlo, kňazský seminár, pešia zóna, Sihoť...) a ťažko poškodených vyše 300 objektov, ktoré do vojny tvorili ucelené historické jadro mesta.

Bol to nezvyčajný budíček...
(svedectvo)

V to ráno som mala zvláštny sen, popravde mi nedával žiadny význam, videla som v ňom kŕdeľ vtákov, ako mi preleteli tesne nad hlavou, až som sa bojazlivo zohla. Zo sna ma prebudila vyplašená matka. Pýtam sa jej: „Mamka, čo sa deje? Čo je to za buchot?“ Matka sa na mňa pozrela vystrašeným pohľadom: „To sú Rusi!“ Pri tých slovách mi po chrbte prešiel mráz po chrbte. Prvé chvíle som nevedela, čo robiť, kam sa mám skryť, čo bude s nami, čo sa v skutočnosti deje. Rozumom mi prechádzala len nezodpovedané otázky, prečo práve Nitra, čo tým chcú Rusi získať. Otrasy boli stále silnejšie. Našťastie sme neboli blízko centra mesta, kde bolo podľa mojich spomienok epicentrum dopadov bômb.
Po posledných otrasoch som sa s otcom vybrala do mesta, pretože predsa len, zvedavosť vám nedá a isto sme boli užitočnejší pri pomáhaní hľadaní zranených či dokonca, bohužiaľ, mŕtvych. Konkrétne ja som s otcom pomáhala z trosiek mladej pani, ktorá mala rozbitú hlavu, ale skôr bola vyplašená, ako zranená. Všade navôkol boli zničené budovy, bolo mi do plaču, nikdy pred tým som Nitru, tak prekrásne mesto, nevidela a žiaľom mi pukalo srdce.
Dnes, po tých ukrutných rokoch sa nebojím povedať, že vtedajšia generácia prežila najväčšie peklo v dejinách mesta Nitry, ako aj celého územia Slovenska. Regenerácia mesta ma len prinútila k myšlienkam a viere, že všetko, čo zničí ľudská malichernosť, sa dá vybudovať opäť s použitím srdca...

Svedectvo lekára o bombardovaní Nitry počas 2. sv. vojny

Mudr. Róchus Nemeček vyštudoval medicínu a po získaní diplomu začal pracovať v nitrianskej nemocnici. Tu zažil svoje najkrajšie, aj najotrasnejšie chvíle svojho života...
Nemeckí vojaci boli k obyvateľstvu celkom slušní, no stavali sa k nim s odstupom a nedôverou. Vedel som trochu po nemecky a tak som sa ich spýtal na ich názor o osude vojny. Podľa nich pokladali vojnu za prehranú a svoj osud brali pesimisticky. Čo bolo príčinou? Vraj nebezpečná politika Hitlera, ktorá si vybudovala mnoho nepriateľov, a tým pádom obrovské množstvo spojencov proti nim. Aktivita sovietskej armády bola badateľná už na pohľad – časté prieskumové prelety.
Na kvetnú nedeľu 25. marca 1945 bolo pekné slnečné počasie. Pracoval som v nemocnici, keď sme zrazu začuli húkať pri vchode do nemocnice sanitku a po chvíli ďalšiu a ďalšiu. Privážali mnoho civilistov, starých ľudí, deti... Doteraz nechápem ruských ostreľovačov, ktorí ostreľovali ľudí vychádzajúcich z kostola či len idúcich ulicami. Všetci privezení boli z Komjatíc. Komjatický masaker sa uvádza ako strategický omyl, lebo vraj Rusi si pomýlili nemeckú pozorovateľňu na vŕšku s kostolom ďaleko v dedine, kde zamaskovali všetko, čo sa hýbalo. To sme ešte však nevedeli, že nás na druhý deň čaká to isté...
Bolo ráno krátko pred 8:30h, vyšiel som na nemocničný dvor, keď som začul let väčšieho počtu lietadiel, ktoré leteli v bojovom šíku (18-členná letka a za ňou ďalšie – dvojmotorové jednoplošníky typu BOSTON). Zrazu sa rozleteli do šírky a klesali k zemi. Bolo mi jasné, že idú bombardovať Nitru. Vbehol som do najbližšieho krytu v nemocničnom areáli. Ešte som zastihol otrasy prvých bômb. O 5 minút sa ozvali sirény, ktoré však už zbytočne oznamovali hrozivú pravdu. V Nitre boli vtedy trhové dni – mesto bolo plné ľudí. Keď lietadlá zhodili bomby, nad Zoborom sa obrátili a začali kosiť bezbranné obyvateľstvo guľometmi. Ruskí vojaci dobre vedeli, na koho strieľajú, predsa malé deti neboli nemeckými vojakmi. Podľa mojich odhadov zomrelo v Nitre 1200 – 1300 ľudí. Nemôžem si pomôcť, ale v tragickom osude mesta sa Rusi trafili zjavne úplne vedľa, pretože Nemci vyprázdnili mesto pár dní pred náletom, čiže môžem vyhlásiť s čistým svedomím, že počas bombardovania nezomrel jediný Nemec!


Asi 20 minút po poslednom otrase, vybral som sa ako jediný lekár do mesta, aby som preskúmal situáciu a pomáhal pri záchranných prácach. Najväčší zásah dostal stred mesta, miesto dnešnej pešej zóny, kde zničené budovy znemožnili akýkoľvek dopravu. Keď som sa chcel dostať k zraneným, musel som šplhať ako horolezec cez obrovské ruiny. Ešte s jedným doktorom sme boli len dvaja, ktorý riadili odvoz zranených do nemocníc. Tie boli taktiež ostreľované, najmä chirurgie – rozstrieľané všetky okná, steny mali tisíce dier. Pacienti, ktorí prežili operácie boli neustále ohrozovaní paľbou z guľometov. Chirurgovia aj napriek paľbe neodišli od operačných stolov, za čo im dodnes pripisujem obrovské hrdinstvo. Mŕtvych ale stále pribúdalo a nebolo času ich pochovávať cez pohrebnú službu. Tak sme ich po štyroch ukladali na dvojkolesové káry a nosili do márnice, kde sme ich ukladali ako polená na seba. Keď už bol ich počet privysoký, rozhodli sme vykopať masový hrob, kopali sme v noci za svetla z lampášov (150 hĺbka, 2m šírka, 15 dĺžka). V stredu sme začali ukladať obete do hrobu (cca 280 tiel), keď bol hrob plný, zaliali sme telá chlórovým vápnom. Prekvapením pre mňa bolo, že ani jedno telo nebolo nemeckého vojaka.
V pondelok po bombardovaní sme prerieďovali doklady a cennosti mŕtvych. Bol so mnou aj vojenský lekár major Melnikov. Navštívili sme ešte tretie veľké sústredenie mŕtvych – zrejme z časti Klokočina – zhruba 100 – 120 mŕtvych. Našiel som tam tetu svojej manželky, pod ktorou ležal jej trojročný synček – stále živý. Bol to krásny príklad materinskej obetavej lásky.
Záver náletu by sa dal zhrnúť asi tak, že sme mali veľa šťastia, pretože letci dosť mizerne zamierili ciele. Najviac poznačená bola pešia zóna, Farská ulica a Kupecká ulica. Ruský vzdušný teror trval presne 5 dní a skončil sa na Veľký piatok, cez celé toto obdobie neustali v bombardovaní ani počas noci. Zhadzovali 70-kg bomby...


Zdroje:
-Všetky údaje použité v mojej práci sú skutočné
-skutočné svedectvá
-politický týždenníku „Slovo“
-časopis „Právo národa“

Môj druhý a myslím, že aj posledný prejav na území školy :D

Vopred oznamujem, že obsah textu nenaráža na žiadne konkrétne osoby. Text ako aj mená a pojmy sú vymyslené a autor nimi nechcel nikoho uraziť...(:D)

Vážené smútočné zhromaždenie,

dnes sa tu nestretávame, aby sme sa radovali z nového dňa. Práve dnes sa čas zastavil. Zastavil sa nielen pre človeka, ktorý už nie je medzi nami, ale aj pre blízkych či kamarátov, ktorí zbytočne hľadajú tvár manžela, otca, syna, kamaráta... Smrť podčiarkla čiernym atramentom v kronike života pod jeho menom.

Róbert Fiko už nemôže precitnúť z hlbokého spánku. Jeho odchod otriasol celým Slovenskom, ba dokonca svetom. Je to už 50 rokov, čo sa stal despotom na našom území. Jeho život bol rozmanitý. Priblížme si ho pár vetami.

Po tom, ako sa stal predsedom vlády, jeho kariéra začala stúpať. V tom období vo svete zúrila svetová kríza. Nezlomný však dodal, že on uchráni Slovensko pred touto potvorou. O rok neskôr boli tisíce Slovákov bez práce... Čo tam po tom, že nemali čo jesť. Róbert Fiko, veľký a obávaný bojovník proti kríze, urobil aj nemožné. Pre to, aby zachoval demokraciu v štáte, dal zmlátiť obuškami protestujúcich ľudí a ešte im aj potajomky zvýšil dane. Áno, bol to charakter. Bol to Pán politik... Hádal sa, bil sa, bol ochotný urobiť čokoľvek...pre seba.

A tak, pán Gašparko, vtedajší prezident, povedal dosť. Veď takto to ďalej nejde, páchať toľkú krivdu na slovenskom národe! Snažil sa oslabiť, ba dokonca zničiť Fikovu moc. Neúspešne. Jedného dňa ho našli mŕtveho vo vani. Vraj si tam fénoval vlasy... Rodina, národ, dokonca aj kde tu nejaký poslanec, plakali... Len Fiko, opantaný mocou, medlil si ruky poza oponou a pripravoval sa na svoj obrovský comeback.

O pár týždňov prišlo k najhoršiemu. Spolu s ministrom vnútra Róbertom Kadilakom, ovládli celý parlament a opozíciu dali nainfikovať umelo-vytvorenou prasacou chrípkou. To isté napáchali aj na tých, ktorí sa rozhodli vzoprieť. Nech je im zem ľahká...
Jeho červená kariéra začala napredovať. Policajti už nemuseli chodiť do akadémií, veď načo, inteligentní sú už dosť, škoda peňazí. Ľudia sú nakazení chrípkou?! Čo už, zákony prírody sú jasné, prežijú iba najsilnejší. Demokracia bola, samozrejme, zrušená. No rozdiel bol v tom, že tento krát to bolo už oficiálne. V skratke, Róbert Fiko sa stal hlavou politického i spoločenského života. Žil ba priam ukážkovo, bojoval za svoje sny. Okrádal chudobných, bohatých tiež, iba sebe dával.

Možno pre toto jeho ambiciózne odhodlanie ho našli spolu s jeho kumpánom Kadilakom v jednej vani, mŕtvych... Vraj si tam fénovali vlasy... Nikto dodnes nechápe trend politikov fénovať si vlasy vo vani, kde je kopec vody, ale predsa len, my, bežní občania, podobné konanie nemôžeme pochopiť, keďže politici boli vždy niečo viac, ako ľudia.

A preto, vezmime si ponaučenie z jeho života. Pred konaním si dobre premyslime, čo ideme robiť, berme vážne zmysel našich životov, slov a činov. Bojujme za seba, za svoje názory, sny, idey... Život je totiž iba pre silných... A hlavne, nefénujme si vlasy vo vani, kedykoľvek sa totiž môže ruka pošmyknúť... A nielen naša...

Ďakujem

Bavorský farbiar, nová krv v rodine

Ako mnohí viete, pred nejakým časom mi zomrel psík. Ostalo mi po nej obrovské prázdno v srdci, ktoré možno niekto nahradí, ale isto nevyplní. Keďže po každom príchode domov ma už nikto nevítal, bolo mi jasné, že to takto ďalej nepôjde. Otec už mal nejaké to šteňa vybavené, čiže sme museli dni a dni a dni a dni čakať, až kým ju k nám nepriniesli. Áno, ju.

Tento krát to síce nie je Slovenský kopov, vážené to naše plemeno, ale Bavorský farbiar, fenka. Čo dodať, malé hnedé klbko, ktoré nechce nič iné iba sa hrať, hrať, hrať, hrať, hrať, medzitým zjesť 3 misky žrádla a zase hrať, hrať, hrať... V skratke, tohto psa mi bol čert dlžen. Len pre oboznámenie, u nej pojem hrať sa znamená jediné a to čo najlepšie a najbolestivejšie uhryznúť kde sa len dá. Odrazu u nás po 8rokoch všetci nosia papuče...

Zavše mám u nej pocit, že mi všetko robí naschvál, už sme si s rodinou stihli všimnúť, že je miestami až príliš inteligentná - už ma stihla aj vymknúť a potom si veleso vyštekovala za dverami. O zákernosti nehovoriac... Pri podávaní žrádla si hlavne dávame pozor na to, ak sa zrazu vyberie s kusom mäsa niekam do domu - ide zahrabávať. No a keď ju neustriehnete, nájdete v taške kus klobásy, medzi perinami kosť alebo zablúdenú (už roztrhanú) papuču. Jednoducho povedané - hrôza štvornohá. Ja len dúfam, že ju to čím skôr prejde (pri pomyslení, že má len 2mesiace mi je do plaču) a ja nebudem nachádzať moje dotrhané ponožky v záchodovej mise, či neustále prať nohavice (keďže jej oblúbeným šporotom je skok do výšky, pričom vás zacapká kde sa len dá).

Aj napriek jej divokej povahe sa postupne stáva rodinným miláčikom. Dnes som s ňou absolvovala umývanie - už nikdy viac. Chcela som priložiť nejaké jej fotky - neúspešne, to sa mi skôr podarí odfotiť svišťa. Nakoniec však jedna v celku obstojná fotka vznikla. Kochajte sa mojím pokladom! :)

Chcete psa z útulku?! Zabojujte!

Pred pár mesiacmi som sa dozvedela, že v jednom nemenovanom útulku majú krásnu fenku amerického pitbullteriéra. Ja, silno zaťažená milovníčka zvierat, som bola odhodlaná vziať si ju. Po nejakom tom skontaktovaní som sa dostala k samotnému majiteľovi útulku. Už pri prvom stretnutí mi bol dosť nesympatický, choval sa povýšenecky (ja len dúfam, že to nebolo kvôli môjmu pohlaviu), čo si všimol aj môj kamarát. Pri pohľade na ostatných psíkov som však mala pocit, akoby to ani nebol útulok, ale odstavovňa "nevydarených kusov", psíky boli vychudnuté, a to mi nedalo neopýtať sa majiteľa, ako sa psíkom darí a ako vôbec dokáže toľkých uživiť. Majiteľ, všimajúc si môj zvedavý tón, len niečo odvrkol. Priviedol nás k fenke. Vtedy mi zovrelo srdce, od šťastia by snáď ten plot aj roztrhala, tak sa snažila predrať k nám. Hneď som nahodila tému, čo všetko potrebuje k tomu, aby som si ju mohla zobrať. A TAM ZAČÍNA ZÁBAVA.


Zrazu mi začal vykladať nezmysly, že si ju už vlastne niekto "rezervoval", že sa najprv musia vyjadriť oni, a potom mi dá vedieť. Pozerám sa na neho, prečo mi dáva na čelo pečiatku "z iného sveta" a snaží sa silou mocou, aby som psíka nedostala. Kamarát samozrejme neostal bez činu a začal do majiteľa hustiť, prečo nám to teda neoznámil do telefónu a my sme sa trepali do útulku zbytočne (používam ešte veľmi mierne slová). Tak nám vysvetlil, že on vlastne chcel, aby sme ju videli, keby sa náhodou daní ľudia neozvú. Počas nášho rozhovoru sa asi ročná fenka neustále dožadovala pozornosti a štekala ako odtrhnutá z reťaze. Pozrela som sa smerom k nej. Vo voliére nemala ani misku s vodou. To ma vytočilo na toľko, že som sa mu začala vyhrážať privolaním polície, čo som zjavne, robiť nemala. Majiteľ spustil spŕšku nadávok (doteraz neviem, komu vlastne boli venované), že máme okamžite opustiť jeho pozemok. Vytočená som mu oznámila, že neodídem, kým jej tam nedá aspoň misku s vodu. Slušne poznamenal, že nemám jeho prácu riešiť a okamžite vypadnúť. Mala som dosť, fenku som posledný krát pohladkala a odišla. Telefonátu som sa nedočkala, a tak som o pár dní neskôr do útulku poslala kamarátku, aby sa šla pozrieť na fenku pod zámienkou, že si chce pozrieť psíkov. Fenka tam už nebola...

Skúsenosť s majiteľom daného útulku mi ešte dlho chodila po rozume. Dodnes nechápem zmysel jeho konania, či v ten deň vystúpil zlou nohou z postele alebo mu prišiel veľký účet za plyn. Nech je už dôvod jeho konania akýkoľvek, bolo vysoko neprofesionálne, nehovoriac o prístupe ako človeka, ako aj zaobchádzanie so životmi živých bytostí. Ľuďom, ktorí sa rozhodli zobrať si psíka alebo teda mačku z útulku, želám veľa šťastia na majiteľov a rozumný prístup. Na Slovensku je totiž všetko možné...

Trpký november...

November prináša mnoho. Objavujú sa prvé vločky snehu, stromy sú postupne odhaľované vďaka padaniu listov, prichádzajú prvé myšlienky na darčeky pre blízkych... Celé toto obdobie však beriem triezvo a ako každý iný, aj ja som sa rozhodla na sviatky pochodiť cintoríny a zapáliť sviečky všetkým, ktorých mi život vzal. Bohužiaľ, v mojom prípade pár sviečok nestačí a mrzí ma, že počet mladých ľudí dávno prevýšil ľudí, ktorí ma opustili pre vysoký vek.

Každé zapálenie sviečky vynára spomienku za spomienkou a mňa uisťuje v tom, že mnohokrát je tento svet nespravodlivý. Pri zapaľovaní sviečky na hrob jedného z desiatich mladých ľudí som dvihla zrak. Predo mnou stáli jeho rodičia. Naše pohľady sa stretli, jeho smrť je stále čerstvá a bolesť príliš silná. Jeho matka mi so slzami v očiach poďakovala, že som nezabudla. S trpkým úsmevom som musela poznamenať, že na človeka, akým bol on, sa zabudnúť proste nedá. A zrazu som pocítila, ako mi slza steká po líci. Rýchlo som ju zotrela, na hrob položila bielu ružu, pozdravila a odišla. Nebola som schopná ničoho, toto bolo jediné, čo mi vtedy napadlo, a ja som už nebola schopná v ten deň pokračovať v pálení sviečok. Čakalo ma ešte 6 kamarátov, ale nemohla som... Zajtra...

Na druhý deň sa mi nechcelo ani vyjsť z postele, ale niečo som si sľúbila, a tak som sa postupne vytackala z domu. Tohto roku som na rodičov mojich teraz už neprítomných kamarátov mala asi šťastie, pretože som narazila na ďalších pri hrobe mojej kamarátky. Tí to už po toľkých rokoch brali statočnejšie. Po pozdravení som zapálila sviečku a bola na odchode, keď ma jej otec zastavil otázkou, ako sa mi vodí, a že ho mrzí smrť ďalšieho z mojich kamarátov. Ironicky som poznamenala, že som sa už nejako obrnila proti smrti, a že aj napriek tomu sa mi začína dariť, aj keď veľmi pomaly. V tom prehovorila jej matka s vetou, ktorá mi v hlave znie dodnes. "V tvojom živote je príliš veľa smrti, a ty sa jej príliš vzpieraš..." (pre ľudí, ktorí nevedia, o koho ide - je psychologička :)). S ironickým úsmevom som sa vzdialila. Nemala pravdu...

V ten deň som už našťastie nestretla žiadneho rodiča, len som automaticky zapálila sviečky, pospomínala a šla domov. Po príchode som hneď dala variť vodu na čaj, zobla z jedla a vyšla do podkrovia. Hneď som zapálila sviečku aj u mňa v izbe (u nás v rodine je to tak zaužívané pre tých, ktorých hroby sme nenavštívili pre diaľku a pod.) a zahľadela som sa do plameňa. Nemala pravdu...

(chýbate mi...všetci...)

Gone Away...

Dnešné ráno bolo iné, ako ostatné. Zobudila som sa, prehodila cez seba sveter, keďže zvyčajne nie je nik v tomto čase doma, teplota radiátorov je na hranici 19-20 stupňov, čo je na november podstatne málo. Vošla som do kúpeľne, pustila vodu a zmyla si tvár. Pri pohľade do zrkadla som však pocítila niečo nové, akúsi melanchóliu. Možno je to tým počasím, a ja si to všetko iba namýšľam, ktovie. Zaborila som tvár do teplej osušky. Dnes proste nie je niečo v poriadku. A začala som premýšľať. Veď je to stále to isté klišé, ten istý cyklus každého z nás. Ráno vstaneme, umyjeme sa, oblečieme, tí šťastnejší sa aj dokonca najedia, a ponáhľame sa do práce či školy. No ja nechcem byť ako stroj, stále sa niekam ponáhľať, stále niečo riešiť, stále niečo vybavovať...

Osušku som odložila a nazrela cez strešné okno. Klasické novembrové ráno, pod mrakom, všetko mokré od padajúcej hmly. Zišla som z podkrovia, pustila vodu na čaj, prečítala som odkaz od matky, aby som nakŕmila šteňa. Čítajúc odkaz som pomaly pristúpila k oknu a pohľad nasmerovala k voliére psíka. Ani psovi sa do takéhoto dňa nechce, pomyslela som si, keď som ju nevidela vonku. Opäť som sa zamyslela, z dumania ma strhol zvuk vriacej vody. Zaliala som si vrecko čaju a čakala. Sledovala som, ako sa postupne uvoľňuje aróma čaju a voda sa sfarbuje. Všetko plynie...



Keď prešlo pár minút vrecko som vybrala a šla hodiť do koša...Plný...Zase. Prehodila som cez seba šál a vyšla von, držiac v ruke plný kôš. Pomaly som kráčala k bráne, nevšímajúc si chodník, rovno cez trávu. Farebné popadané listy stromov, mokrá tráva a kde tu nejaký ten kameň, niečo sa deje...

Matkine prianie som splnila, šteňa okolo mňa poskakovalo zo strany na stranu, likvidovalo všetko jemu prenositeľné, tešilo sa, že sa mu niekto venuje. Ešte pred jeho nakŕmením som šla zapáliť sviečku nášmu dlhoročnému psíkovi, oči mi zaliali slzy. Šteňa len nechápajúc sedelo pri kope hliny a privoniavalo k zasadeným kvetom. Nový život, nový zmysel...

Po príchode do domu som pocítila akúsi neistotu. Ľahla som si do postele a premýšľala. Prečo, prečo sa všetko tak rýchlo mení. Zovrela som v ruke prsteň. V myšlienkach som bola s ním, ako sme sa smiali, pomáhali si, snívali... Hovorieval si, že všetko bude v poriadku... A teraz ťa hladám niekde na nebi... Práve myšlienky mi spôsobili bolesť pri srdci. Život ostal taký chladný, keď si odišiel...

Maybe in another life, I could find you there...

Hudba, hudba a zase len hudba

Keďže som ako malá nerobila nič iné, ako stále niekde niečo čarbala, popri tom som počúvala kde tu nejakú hudbu. Ľudia, ktorí ma nepoznajú, si povedia, dobre, to je možno nejaká tá Avril Lavigne, Cold... Omyl!

Doteraz si vlastne ani nepamätám, ako som dospela k niečomu takému, ako je rock, metal, hardcore a podobné "ukričané veci". Moje najstaršie spomienky smerujú k môjmu otcovi, ktorý mi púšťaval starých dobrých U2 či Depeche Mode, to vám bol nárez! Počas toho obdobia som si obľúbila dalšie legendy, akou je napríklad aj Mettalica. Ako 8ročná som tak letela na hudbe, ktorú mal môj taťko ešte na platniach :). Ako sme sa však odsťahovali, jeho platne tam ostali spolu s ním a ja som ich mohla počúvať iba počas prázdnin... Moja matka, silne veriaca "Madonnanka ", počúvala síce Pani speváčku, ale mne cudziu hudbu, vkuse. Plieskaním hlavou o vankúš sa jej vkus na hudbu nemenil, trucovanie a bojkotovanie nepomáhalo. Až kým... Mama nepriniesla domov chlapa :). Ten (dnešný taťko) mi ukázal nový smer hudby - priniesol so sebou Horkýže slíže, ich známy album V rámci oného. Viac mi nebolo treba. Neustále pospevovanie textu pesničky "Hovadá" mamu printilo kúpiť mi prvý walkman :D. A začala nová éra, zbieranie a kupovanie kaziet a baterií. Tak sa rozšíril môj obzor cez síce komerčnú americkú hudbu, ale aspoň som nemusela počúvať maminu idolku. S pesničkami začal stúpať môj záujem o anglický jazyk, o prekladanie, čo mi ostalo až dodnes.

V mojej MP3-ke v dnešenej dobe nájdete vecičky od spomínanej Metallici, Depeche Mode, Seether, Five finger death punch, All that remains, 12 Stones, Godsmack, Porcelain and the Tramps (industrial-ženská(!)), Evanescence, Drowning pool, Foo fighters, Amorphis, Flyleaf, Sonata Arctica až po tvrdý HC od Hatebreed, Brainwash, Moshpit a mnoho ďalších. Postupné objavovanie stále nových a nových skupín môj obsah hudby stále rozširuje. A dúfam, že sa nikdy nezastaví!

Mnohí sa ma pýtajú, prečo práve takáto hudba. odpoveďou je, že tvrdá hudba zo mna dostane všetko to, čo cez deň zažijem, veľakrát si nemusím ničiť hánky na boxeristickom vreci, ale si pustím nejaký ten tvrdší hardcorový album a všetko to odíde. Aspoň na nejaký čas. Hlavný dôraz avšak kladiem ani nie na hudbu, ako na obsahovú stránku t.j texty piesní, a tak v mojej MP3-ke nájdete aj veľa pomalších balád, ale zato s plnohodnotným textom, ktoré sú veľakrát aktuálne pocelý život a zažil ich takmer každý z nás.

Najnovšie moji miláčikovia Five finger death punch vydali nový album, ktorý obsahuje texty proti vojnám so životami nevinných ľudí, proti celosvetovej politike, proste všetko to, na čo sa v živote a mojich článkoch zameriavam. V tomto smere ma preto ako "malú" zaujal Skrewdriver, ale ten bol na danú dobu, v ktorej tvoril, odsúdený na zákaz, ktorý trvá až dodnes..

Adolf Hitler - zavrhnutý, despotický...maliar?

Pri mene Adolf Hitler sa mnohým vyjaví hlavne ako despota na čele nacistického Nemecka z čias 2. svetovej vojny. Krutý, chladný, neoblomný... Takto by ho opísali ľudia, ktorí zažili jeho ruku činu. Zo strany umenia však ukázal, že má v sebe oveľa viac, ako len chuť ovládnuť Európu, či svet.

Hitlerov príbeh je zahalený rúškom tajomstva. Ako 18-ročný sa snažil dostať na Akadémiu výtvarných umení vo Viedni. Neuspel v druhej časti prijímacieho konania. Mnohí tvrdia, že na to proste nemal, iní, že porota v tom čase hodnotila práce príliš subjektívne, na čom pohorel aj samotný Hitler. Nevzdal to a o rok neskôr skúsil príjimacie konanie opäť. Tentokrát sa však nedostal ani cez prvú časť (zloženie komisie bolo rovnaké, ako minulý rok). Neoblomný ostal vo Viedni tvoriť ako maliar naďalej.

Dnes, z odstupom času, pri pohľade na jeho obrazy váham, či porota rozhodla správne. Mnoho odborníkov sa do jeho obrazov "obúva", iní hovoria o perfektných dielach na danú dobu. Nech je už skutočnosť akákoľvek, o Hitlerove obrazy je aj po desiatkach rokoch obrovský záujem, čo sa ukázalo aj na dražbách. Jeho posledné obrazy boli vydražené za 176 000 eur.

Hitler sa zameriaval najmä na krajiny a architektúru. Poväčšine kopíroval iba obrázky z kníh či pohľadníc, tvoril mnoho plagátov (sám si vytvoril vtedajšiu vlajku so svastikou, v ktorej mala každá farba svoje opodstatnenie-červená socializmus...).
Hovorí sa, že práve v akadémií neuspel preto, lebo mal na domácich prácach málo postáv. Tomu sa niet čo čudovať, kedže pri pohľade na jeho obrazy, dominujú hlavne budovy a majestátnosť ich významu.

Hitler mal zmysel pre detail, jeho kontúry boli presné, ťažko by som sa s ním mohla merať. Ktovie, čo tak zmenilo jeho pohľad na svet, prečo jeho obrazy zrazu nabrali úplne iný význam, aký prezentoval vo svojich prejavoch. Pravdou však je, že jeho diela majú hodnotu a ľudia aj napriek jeho koncu dokážu oddeliť politickú kariéru od umenia. Niektorí ho milujú, iní ho zatracujú. Osud, ktorý opisuje každého despotu, snažiaceho sa dostať svoju zem vyššie nad ostatné. Vojna zmenila umelca na človeka, ktorý už nevedel, kde je realita. Otázne je, koho nie...

Potulky svetom - Romantický Paríž

Pred niekoľkými rokmi som mala možnosť pocestovať do prekrásneho Paríža, a ešte k tomu aj so svojimi spolužiakmi, kto by mohol odmietnuť takúto perfektnú ponuku? :) So 100 eurami vo vrecku a dobrou náladou som ráno dorazila na miesto stretnutia. Bolo to počas leta a počasie nám prialo, čomu sme boli všetci vďační. Postávanie vonku nás už unavovalo, tak po pokyne, že môžeme nastupovať sme pozahadzovali zbytočnosti (od jedla, cez fotoaparáty až po cigarety :P) a začali sme ako ovečky nastupovať.

Okrem neskutočne dlhej a namáhavej ceste hovorím o Paríži ako o zážitku na celý život, a určite sa tam hodlám vrátiť. Prestávka vo švajciarskom Lausanne pretiahla končatiny a postupne, ale isto, začala upevňovať vzťahy. Bohužiaľ, stále nám ukrutná cesta menila nálady (teda hlavne podaktorým), potrebovali sme jedno - a to posteľ a jedlo. Múzeum olympijských hier síce potešilo a rozšírilo naše vedomosti, ale pocit teplej postele hrial na duši viac, a po prechádzke mestom sme sa pobrali ďalej.

Počase sme dorazili, ubytovaní sme boli na okraji mesta. Poviem vám, naša hustota dopravy sa môže schovať pod vankúš... Počas 3dní sme navštívili najznámnejšie historické pamiatky, ktoré Pariž uchováva, akými sú katedrála Notre Dame, Louvre(!), Víťazný oblúk, Invalidovňa, bazilika Sacre Coeur či samotnú Eiffelovu vežu - to je zážitok! Očarení obrovskými štvrťmi a prekrásnym historickým prostredím, sme len nemo pozerali zo strany na stranu a fotili všetko, čo sa dalo. Ako umelec som sa asi najviac tešila samozrejme na Louvre, v ktorom sme ale dlho nezotrvali - príšerné masy ľudí! Da Vinciho Monu Lízu sme si však nenechali ujsť, tlačenicu sme potlačili :). Možno sa vám to bude zdať morbídne, ale v mojom povedomí ostala takmer živá spomienka na jeden z najrozsiahlejších cintorínov Pére Lachaise. Umelec sa na všetky tieto veci pozerá trošku inak, a tie prepracované hrobky a dekorácie chladným mramorom vo mne proste niečo prebudilo a inšpirovalo aj v mojich obrazoch. Perfektné!

Priebeh celého výletu bol ako na húsenkovej dráhe. Ráno vstávať o 7h ráno, večer líhať okolo pol noci, dalo to zabrať, no niektorí vtáčkovia dokázali aj napriek únave opätovne robiť problémy :). Zážitky však únavu veľakrát prebili, a my sme sa do noci ešte aspoň chvíľku rozprávali, až kým sme nezaspali. Na záver treba dodať, že na Paríž treba viac, ako len pár dní. Jeho ulice schovávajú obrovské množstvo prekrásnych pamiatok, ktoré sme nestihli "okukať." Ostáva mi jediné, a to dúfať, že sa mi podarí opäť chodiť po parížskych uliciach, nasávať kus obrovskej histórie a užívať si slobodu v cudzej zemi...

„Počúvam, čo mi obraz hovorí, a nechávam sa ním viesť.“

KAROL FELIX
- Pán Umelec

Potulky svetom, alebo ako sme utekali pred smrťou :D

Už je všeobecne známe, že turistika je môj útek pred realitou a čas na premýšľanie a inšpiráciu. Toto leto mi síce práca zničila obrovské plány potulovať sa horami (to je tak, keď niečo plánujem), ale nakoniec sa mi podarilo sadnúť za volant a vydať sa na cestu smer Liptovský Mikuláš.
Prvý deň bol slnečný, hovorím si, to chce výlet. Tak opäť sadám za volant a cestujeme, na tachometri 130km/h (obmedzenie kvôli skúšobnej lehote). Výlet na Bilíkovu chatu, taký mierny, potešil a zahrial.
Druhý deň sme boli optimisti, chceli sme zvládnuť celodennú túru, zdolať Ostrý Roháč. Nadšení z dobre naplánovaného dňa, sme si líhali do postelí. Budík nastavený na 6:30h ráno.

Nadránom ma zobudilo klopkanie dažďa na strešné okno. Zaborila som tvár do vankúšu, a snažila som samú seba presvedčiť, že sa mi to zdá. Bohužiaľ, realita bola iná. Zmierili sme sa s tým, že sa túra odkladá, čo ma samozrejme nepotešilo, keďže predpovede počasia na ďalšie dni neboli pozitívne. Precitla som zo spánku okolo 8h. Počasie sa síce umúdrilo, ale Chabenec, ako aj zvyšok pohoria, bol zahalený mrakmi. Zvažovali sme, ako ďalej. Keďže domáci sú blázni, a ja taktiež klasická Oravanka, rozhodlo sa, že skúsime zdolať aspoň Plačlivô, ale presné ciele si stanovíme až na Žiarskej chate.

Nebo bolo zahalené, ale v Žiari to nevyzeralo na dážď. Tak šup ho hore kopcom. Cestou nám domáca ukázala niekoľko lavín, ktoré začiatkom roka šuchli Žiarsku chatu a zničili okolie. Počas oddychovania na chate sme začali zvažovať čas a momentálnu situáciu. „Na dolniakoch“ síce pršalo, ale domáca nás uisťovala, že to prejde popri horách. Po dopití kofolky a podaktorí po pivku a dezinfekcii žalúdka sme sa vybrali smerom na Žiarske sedlo. Príroda nás očarila natoľko, že nám cesta trvala dlhšie, ako sme počítali, keďže sme cestou pozorovali dvoch kamzíkov na bočnej strane Baranca. To bola jedna z chýb, ktorá rozhodla o nasledujúcich minútach, ba dokonca hodinách.

Asi 500 metrov pod sedlom som si všimla, že búrka v doline silnie, a nebo zosilňuje na farbe. Upozornila som na to ostatných, ktorí si všimli aj to, že mračná smerujú nielen z doliny, ale aj od Baranca a Ostrého Roháča. Pridali sme do kroku. Do minúty sa strhol obrovský vietor, a ja som ešte stihla zaznamenať fotografiami, ako sa asi za 3 minúty rozpútalo peklo. Rýchly krok sa zmenil na klus, spoliehali sme sa na jediné, prejsť cez sedlo a ujsť pred búrkou dole Jamníckou dolinou. Vzdialenosť od sedla sa skracovala, skákala som to skaly na skalu, jediným bodom bola informačná tabuľa na sedle. Už už som bola hore, moje dúfanie postupne vrcholilo. Vybehla som hore a vtedy som pocítila pocit beznádeje. Z Jamnickej doliny sa na nás rútili čierne mračná, ktoré sa ťahali po skalách ako mor...Pozrela som sa za seba. Búrka bola príliš blízko. Symbolicky som odfotila tabuľu a rýchlo schovala fotoaparát. Posledný pohľad mi zablúdil na dvoch ľudí, ktorí sa mi stratili v mračnách na hrebeni. Blesky šľahali všade navôkol, sekundy sa menili na minúty. Všetko tak pomaly plynulo, no rozhodovanie kadiaľ, sme však veľa času nemali. Vietor mal takú silu, že mi takmer vyrazil dych, a nad nami sa spojili mraky zo všetkých smerov. Ideme nadol Jamnickou dolinou... Posledné slová, ktoré si pamätám dodnes... Nestihli sme sa ani obliecť, keď nás zastihli prvé krúpy. Šľahali mi do tváre, do nôh, za pár sekúnd som bola na kosť mokrá. Zo stien vrchov sa začala valiť voda a blesky vrážali do hrebeňov, vedela som iba jediné, čím skôr sa musím dostať do kosodreviny, nemôžem, nesmiem chodiť po prameňoch vôd, ktoré počas dažďa silneli. Zima mi zvierala srdce, prvýkrát som pocítila, aká dokáže byť príroda krutá. Slová modlitby našej známej mi na psychike nepridali, ale moje rozhodnutie dostať sa do bezpečia bolo silnejšie. Po asi hodine sme dorazili do kosodreviny, neskôr sme sa ukryli v odpočívadle, kde boli schovaní už traja Česi – jedna z nich mala na nohách tenisky :D. Ďalšie 4hodiny sme kráčali dole dolinou, lialo ako z krhly, a ja som túžila iba po jednom – po teplej posteli. Po toľkých hodinách mi bolo jedno, že kráčam v potokoch vody tečúcej po cestách. V Pribyline som chcela zavolať známemu, že sme dorazili živí a čakáme na odvoz, lenže môj telefón túto výpravu neprežil – nech mu je zem ľahká :).

V posteli, celá uzimená, som opätovne spomínala. Večer ma ešte zarmútila správa, že jeden Čech blesku neušiel, ale prežil, čo ma na opačnej strane potešilo. Posledné slová, ktoré si z toho dňa pamätám boli od domáceho, ktorí nám oznámil, že iba blázon by šiel za takých podmienok do hôr, lebo sú nevyspytateľné. Tento krát boli jeho slová viac ako pravdivé, keďže my blázni sme, a hory zjavne takýchto ľudí skúšajú. Napriek tomu nedbáme, a o rok sa tešíme na ďalší adrenalín :D.

Tŕnistou cestou až ku hviezdam....

Mojím koníčkom v umení je hlavne tetovanie, kresba, maľba(olej..), návrhárstvo, airbrush... Plánovala som hrať na bicie, ale na to potrebujem čas, z ktorého mi veľa neostalo, takže si hudbu vychutnávam cez slúchadlá. Pomimo toho sa zaujímam o mnohé adrenalínové športy, motorky, rýchlosť... Milujem hory, v ktorých som sa narodila, je to môj domov. Milujem zvieratá, ktoré sú pre mňa dôkazom toho, aká dokáže byť príroda prekrásna. Rýchlosť opisuje celý môj život, všetko to, čomu sa venujem. Pretože nič nie je v živote stále, všetko sa mení a vy musíte jediné a to bojovať a vychutnávať si víťazstvá.

Môj život nebol vo všetkých smeroch ideálny, no naučila som sa z neho ťažiť všetko to dobré, čo obsahuje. Dá sa povedať, že rok 2006 bol pre mňa výnimočný. S odstupom 3rokov sa mi to zdá byť ako včera. Práve spomínaný rok odštartoval naplno môj umelecký život po všetkých stránkach a dodnes plynie stále vpred, aj keď toto tempo spomalila (ale nezastavila) škola. Nerátam samozrejme časy, keď som si čarbávala po laviciach a trénovala tak nervy mojim učiteľom.

Ako mladá zvedavá baba som okusovala zo všetkého, z čoho sa len dalo. Posledné roky sa začínam konečne kryštalizovať na určité smery, pretože veľký objem aktivít mi skôr uberal, ako pridával. V umení som bola samouk. Dlhé roky som bola presviedčaná, aby som sa prihlásila do umeleckej školy. Môj život je bez plánov, a tak, keď som sa jedného dňa zobudila, povedala som si - Ok, dnes sa prihlásim do umeleckej školy (takto som prišla aj ku všetkým piercingom a tetovaniam :)). Bolo to práve v roku 2006. V tom období sa práve zhromažďovali práce do súťaže s názvom EX LIBRIS. Prvýkrát som pracovala s niečím takým, ako je linoryt. O nejaký čas mi bolo oznámené, že som vyhrala 2.miesto s návrhom. Hovorím si, fajn, to sa hodí. Vážnosť situácie som si uvedomila až v deň odovzdávania cien. Keď som si prečítala zoznam krajín sveta, ktoré sa súťaže zúčastnili a počet súťažiacich, zmeravela som. Hovorím si, prečo práve ja? Veď môj návrh nebol 100 percentný, v tomto obore som nemala žiadne vedomosti, nič. A predsa. Keď mi cenu odovzdával Karol Felix (významný slovenský maliar a grafik), prvýkrát som zažila skutočný životný kopanec, ktorý ma uistil v tom, že táto cesta je tá správna. A môj záujem o umenie začal naberať na obrátkach. Ocenenie za ocenením, pozvánka za pozvánkou, vernisáže, udalosti... Dostala som sa do obrovského chaosu, ktorý sa odrazil na mojom zdravotnom stave, takže som bola nútená uchýliť sa do úzadia. Nie však naveky!

Dospela som do štádia, kedy už prekračujem svoje možnosti. Rozhodla som sa pracovať na vlastnej značke oblečenia, rozhodla som sa otvoriť si vlastný tetovací salón, rozhodla som sa tomu venovať celý svoj život... Mnohé z mojich snov sú stále iba v plienkach, ale som odhodlaná urobiť pre ne všetko. Dúfam, že popri práci, ktorú by som chcela nasmerovať cestou masmediálnej komunikácie či politológie, budem schopná vydať zo seba všetko a venovať to komu inému, ak nie ľudom.

Dnes je však všetko ešte vo hviezdach. Ostáva mi jediné, a to pokračovať vo svojej ceste, klebetiť s chlapcami z rádia, písať články na aktuálne témy, bojovať za svoje sny. Umelci majú tú výhodu, že žijú dva životy. Keď ten jeden nestojí za nič, uchýli sa na nejaký čas do toho druhého...A žije..Žije niekde na oravskej lúke, kde si vychutnáva vôňu nespútanej slobody, ktorá je nekonečná...

Maľba na hodváb - prečo nie?

Maľba na hodváb je jedným z nových spôsobov zaznamenávania umenia na niečo iné, ako je len papier či plátno. Síce nie som predstaviteľ tohto typu umenia, a popravde, ani ma nejako nezaujal, ale určite stojí za zmienku o ňom napísať pár riadkov.

V povedomí je hlavne technika nazývaná „kontúrová“ – teda využívajúca hustú substanciu, ktorá sa nanáša pomocou plastovej ampulky s nasadeným kovovým hrotom. Tak si postupne môžete nanášať na látku čokoľvek chcete (látka musí byť napnutá), najprv sú podstatné kontúry, neskôr si vymaľovávate až do vyčerpania :). Obrázok sa nakoniec zafixuje buď pomocou pary, alebo tepelne. A vydrží!

Postup, aký som si aj mala možnosť vyskúšať, sa nazýva vosková batika. Poviem vám, neuveriteľné, ako niektoré veci vedia držať pokope :D. Princíp vychádza z ochránenia určitých miest voskom, ktoré po následnom namaľovaní farieb do okolia zostávajú pôvodnej farby. Obrázok postupným prekrývaním vrstiev nám akoby „vyrastá“ postupne z plochy. Na úplný záver je možné niektoré časti (alebo celý obrázok) pretrieť voskovou vrstvou a potom obrázok sňať, pokrčiť a po opätovnom napnutí pretrieť ešte posledným nánosom farby. Tá zatečie do prasklín a vytvorí takzvaný efekt „kraklé“ – popraskanie. Popis, komplikovaný, ale výsledok perfektný!

Tajomný da Vinci opäť šokuje

Podnetom pre bádanie sa tentokrát stala doposiaľ maľba neznámeho autora nazvaná La Bella Principessa. Zobrazuje profil mladej ženy z renesančného obdobia. Dielo odkúpil Peter Silverman pre anonymného švajčiarskeho zberateľa na dražbe v New Yorku za približne 19-tisíc dolárov. Autora obrazu údajne prezradil odtlačok prsta na plátne, ktorý sa zhoduje s otlačkom prsta na obraze Svätý Hieronym od da Vinciho. Ako sa tam dostal? Vec, ktorú máme s da Vincim spoločnú - ruky používal ako súčasť techniky. Nech je jeho autor ktokoľvek, pravdou je, že obsahuje prvky malieb slávneho da Vinciho, a teda, že anonymný majiteľ zo Švajčiarska asi dobre zarobil :)

Síce mŕtvy, ale recordman - Anton Jasusch

Anton Jasusch, maliar žujúci v rokoch 1882-1965 sa musí teraz v hrobe obracať od úžasu. Jeho olejomaľba veľkých rozmerov nazvaná Príšera vojny bola totiž vydražená za vyše 2,7 milióna korún. Ide tak snáď o najdrahší obraz dražby slovenského autora, ktorý na obraz pretransformoval svoje zážitky z 1. sv. vojny. Majiteľovi tak gratulujeme a ticho závidíme...

Step by step-namet na kerku :)